Neptún ♆
Neptún je ôsma a najvzdialenejšia planéta slnečnej sústavy. Rozhodlo o tom hlasovanie na 26. kongrese Medzinárodnej astronomickej únie v Prahe 24. augusta 2006. Dovtedy bolo poslednou planétou slnečnej sústavy Pluto.
So svojim rovníkovým priemerom 49 528 km je štvrtou najväčšou planétou, jeho hmotnosť však z neho robí tretiu najhmotnejšiu planétu slnečnej sústavy. Neptún je 17-krát ťažší ako Zem a iba o niečo prekonáva svoju susednú planétu Urán (14-krát ťažší ako Zem). Planéta je pomenovaná podľa starorímskeho boha mora Neptúna.[8] Svojou stavbou, hmotnosťou a chemickým zložením sa zaraďuje k plynným obrom (joviálnym planétam). Jeho astronomický symbol je trojzubec. (♆)
Atmosféra Neptúna sa skladá najmä z vodíka a hélia, so stopami metánu, ktorý spôsobuje modrú farbu planéty. Toto zafarbenie je omnoho výraznejšie ako pri Uráne, ktorý má tiež podobné množstvo metánu, ale v atmosfére Neptúna sa nachádza pravdepodobne ešte neznáma zložka ktorá toto zafarbenie zosilňuje. V atmosfére Neptúna tiež dujú najsilnejšie vetry z planét slnečnej sústavy, rýchlosťami približne 2 500 km/h.
Ako všetky plynné obry v slnečnej sústave, aj Neptún má prstence, ktoré sú však omnoho menej výrazné ako pri Saturne. Boli objavené tímom Edvarda Guinana, pričom predpokladali že prstence nie sú kompletné. Toto však vyvrátila sonda Voyager 2 pri prelete okolo planéty. Neptún má tiež rodinu mesiacov, potvrdených ich je zatiaľ 13. Známy je najmä Triton, kvôli svojej retrográdnej obežnej dráhe, veľmi nízkej teplote na povrchu (38K) a extrémne jemnej atmosfére (14 mikrobarov), zloženej z dusíka a metánu.
Planéta bola objavená 23. septembra 1846 Johannom Gallom a študentom astronómie Louisom d'Arrestom. Neptún je prvou planétou objavenou skôr na základe matematických výpočtov ako priamym pozorovaním. Z porúch v dráhe Uránu astronómovia odvodzovali jeho existenciu. Neptún z blízka skúmala zatiaľ iba jediná sonda - Voyager 2.
Vznik a vývoj planéty
Predpokladá sa, že Neptún vznikol rovnakým procesom ako Jupiter z protoplanetárneho disku pred 4,6 až 4,7 miliardami rokov. Existujú dve hlavné teórie, ako mohli veľké plynné planéty vzniknúť a sformovať sa do súčasnej podoby. Ide o teóriu akrécie a teóriu gravitačného kolapsu.
Teória akrécie predpokladá, že sa v protoplanetárnom disku postupne zlepovali drobné prachové častice, čím začali vznikať väčšie častice a následne balvany. Neustále zrážky telies viedli k ich narastaniu, až vznikli telesá s veľkosťou niekoľko tisíc kilometrov. Tieto veľké železokamenité telesá sa stali zárodkami terestrických (kamenných) planét. Predpokladá sa, že podobné telesá mohli vzniknúť aj vo vzdialenejších oblastiach slnečnej sústavy, kde vplyvom veľkej gravitácie začali strhávať do svojho okolia plyn a prach, ktorý sa postupne začal nabaľovať na pevné jadro, až planéta dorástla do dnešnej veľkosti.
Teória gravitačného kolapsu naopak predpokladá, že veľké planéty nevznikali postupným zlepovaním drobných častíc, ale pomerne rýchlym zmrštením z nahusteného zhluku v zárodočnom disku podobným spôsobom, ktorý je známy pri vzniku hviezd. Podľa teórie niekoľkých gravitačných kolapsov, ktorej autorom je Alan Boss z Carnegie Institution of Washington, bol vznik plynných obrov krátky a v prípade planéty Neptún trval len niekoľko storočí.
V poslednej dobe tiež existujú názory popierajúce tieto teórie vzniku. Tvrdí sa, že Neptún a Urán nemohli vzniknúť v takejto vzdialenosti od Slnka, pretože protoplanetárny disk v tejto oblasti nemohol byť dostatočne hustý na akréciu takto veľkých telies, ako naznačujú súčasné modely. Prípadným vysvetlením by mohla byť lokálne nestabilita v protoplanetárnom disku.[14] Alternatívna hypotéza predpokladá, že planéta vznikla bližšie k Slnku, kde bola hustota medziplanetárnej látky väčšia a až časom došlo k planetárnej migrácii na súčasnú obežnú dráhu. Hypotéza migrácie je v súčasnosti medzi planetológmi preferovaná, pretože umožňuje lepšie vysvetliť malé objekty za dráhou Neptúna.
Vznik veľkých Neptúnových mesiacov prebehol pravdepodobne rovnakým spôsobom, akým vznikali kamenné planéty. Keďže je však Neptún od Slnka veľmi vzdialený, v žiadnej z fáz vzniku mesiacov nevystúpila teplota na vysoké hodnoty ako v prípade okolia Jupitera. Vplyvom nízkych teplôt tak nedošlo k úniku ľahko taviteľných látok z pôvodného disku okolo vznikajúcej planéty.
Telesá pod gravitačným vplyvom
Prstence planéty
Neptún má slabé planetárne prstence neznámeho zloženia. Majú svojráznu špecifickú štruktúru, ktorá je narušovaná zrejme mesiacmi Neptúna.
Prvý náznak, že prstence sú nekompletné, sa objavil v polovici 80. rokov, keď sa pri zákryte hviezdy planétou objavilo niekedy bliknutie navyše. Obrázky z Voyageru 2 ukázali že systém obsahuje veľa slabých prstencov. Vonkajší prstenec nazvaný Adams obsahuje tri oblúky - Liberté, Egalité a Fraternité (sloboda, rovnosť a bratstvo). Existencia týchto oblúkov je ťažko vysvetliteľná, pretože podľa pohybových zákonov by sa za krátky čas sformovali do jednotného prstenca. Úlohu tu pravdepodobne zohráva mesiac Galatea, ktorý asi bráni spojeniu oblúkov.
Mnoho ďalších prstencov našli kamery Voyageru. Okrem Adamsovho prstenca (polomer 63 000 km od stredu planéty), sa tu nachádza Laverrierov prstenec (53 000 km) a širší i slabší Galleho prstenec (42 000 km). Slabý vonkajší výbežok Laverrierovho prstenca sa volá Lassel, a na jeho konci je pomenovaný prstenec Arago (57 000 km). Nové pozorovania zo Zeme ukázali, že prstence sú omnoho menej stabilné ako sa predpokladalo. Prstenec Liberté (sloboda), môže zmiznúť za menej ako storočie.
Mesiace planéty
Neptún má k septembru 2007 13 známych mesiacov.[27] Zďaleka najväčší a jediný guľatý je Triton, objavený Williamom Lasselom iba 17 dní po objavení samotného Neptúna. Triton má retrográdnu dráhu, čo naznačuje, že môže ísť o bývalý objekt Kuiperovho pásu zachytený na obežnú dráhu okolo planéty jej gravitáciou.[28] Pomaly sa k planéte približuje a napokon keď dosiahne Rocheovu medzu, slapové sily ho roztrhajú. Triton je najchladnejšie teleso pozorované v slnečnej sústave. Teplota jeho povrchu je 38,15 K (-228 °C).
Nepravidelná Nereida, druhý najbližší mesiac Neptúna, má jednu z najexcentrickejších obežných dráh v slnečnej sústave. Od júla do septembra 1989 Voyager 2 objavil ďalších šesť mesiacov. Druhým najväčším je Proteus, ktorý však tvorí iba pol percenta z hmotnosti Tritonu. Je známy ako veľmi tmavé teleso, keďže odráža iba 6 % dopadajúceho svetla. K najvnútornejším patria Naiad, Thalassa, Despina, Galatea a Larissa. Z ďalších 5 nových mesiacov objavených zo Zeme je pomenovaný len jeden s názvom Psamathe (S/2003 N1). Ostatné 4 majú dočasné pomenovanie (S/2002 N1-4).
Zdroj : wikipedia, google