Merkúr ☿
Merkúr je najbližšia planéta slnečnej sústavy k Slnku a najmenšia planéta slnečnej sústavy.
Merkúr je malá kamenná planéta s povrchom posiatym impaktnými krátermi. Merkúr nemá hustú atmosféru, ktorá by dokázala regulovať povrchovú teplotu. Z toho dôvodu jej rozdiel kolíše v rozmedzí +440 °C počas dňa a -180 °C v noci. Napriek tomu, že je Merkúr najbližšie k Slnku, nedrží teplotný rekord medzi planétami slnečnej sústavy. Ten patrí Venuši, ktorá je od Slnka síce ďalej, ale panuje na nej silný skleníkový efekt.
Jeho priemer je 38 % priemeru Zeme, čo je 1,4-krát viac, ako priemer Mesiaca.[2] Merkúr má vysokú hustotu a slabé, no predsa prítomné magnetické pole. Vytvára ho masívne kovové jadro planéty vo vnútri planéty. Merkúr obieha okolo Slnka najrýchlejšie zo všetkých planét, no jeho rotácia je, naopak, veľmi pomalá. Nemá nijaký mesiac.
Pre svoj najrýchlejší pohyb po oblohe zo všetkých planét bol pomenovaný podľa rímskeho posla bohov Merkúra. Planéta je známa už od staroveku, hoci sa voľným okom ťažšie pozoruje. Keďže sa jeho dráha nachádza vo vnútri dráhy Zeme, nikdy sa na oblohe nevzdiali od Slnka o viac ako 28°, a preto ho možno pozorovať len ráno, krátko pred východom, alebo večer, krátko po západe Slnka. Aj tak môže byť niekedy pomerne nápadným objektom na večernej alebo rannej oblohe.
Donedávna ho skúmala len jedna kozmická sonda, Mariner 10, ktorá v rokoch 1974 – 75 trikrát preletela okolo Merkúra a urobila viac než 10 000 snímok jeho povrchu. V súčasnosti sa na výskume podieľa sonda MESSENGER, ktorá po troch preletoch bola v marci 2011 navedená na obežnú dráhu okolo planéty.
Fyzikálne vlastnosti
Zvláštnosťou Merkúra je jeho značne vysoká hustota (asi 5 400 kg/m³). Je vyššia ako hustota Mesiaca Zeme, hoci povrch týchto dvoch telies sa na seba veľmi podobá. Tento fakt sa vysvetľuje vysokým zastúpením železa a niklu vo vnútri planéty, čomu nasvedčuje aj prítomnosť magnetického poľa. Hmotnosť Merkúra je 3,302x1023 kg.[1] Hmotnosť sa určovala pomerne ťažko, pretože táto planéta nemá žiadneho sprievodcu, a navyše sa nachádza príliš blízko Slnka. Na zmeranie hmotnosti využil G. Sitarski gravitačné pôsobenie Merkúra na 5 planétok. Z toho vypočítal, že doteraz uznávaná hmotnosť Merkúra 1/308 523,71 hmotnosti Slnka by mala byť zvýšená o 0,0021 promile. Až 60 % hmotnosti Merkúra pritom pripadá na jadro, čo je zhruba dvakrát viac, ako je tomu v prípade Zeme.
Merkúr je takmer dokonalá guľa, pretože rozdiel medzi jeho rovníkovým a polárnym priemerom nepresahuje 1 km – v oboch osiach meria zhodne 4 880 km. Sploštenie planéty je menej ako 0,0006.
Vznik a vývoj
Merkúr sa, podobne ako všetky terestrické planéty, pravdepodobne sformoval vo vnútorných častiach protoplanetárneho disku krúžiaceho okolo praslnka. Slnečný vietor, ktorý vyžarovalo praslnko odstránil najľahšie prvky – vodík a hélium – z vnútorných častí disku a zostali v ňom len atómy ťažších prvkov. Z nich sa utvorili prachové zrná, ktoré sa spájali do stále väčších a väčších celkov. Za niekoľko tisíc rokov zrná narástli do rozmerov niekoľkých centimetrov. Z častíc sa postupne utvorili miestne zhluky, ktoré naďalej na seba nabaľovali hmotu a zahusťovali sa. Tak vznikli väčšie telesá nepravidelného tvaru – planetezimály. Potom, čo planetezimály dorástli do určitých rozmerov, sa už na ich ďalšom spájaní do väčších celkov začala výraznejšie podieľať aj ich vlastná gravitácia. Za rádovo desaťtisíc rokov vzniklo postupným zliepaním obrovské množstvo telies s rozmermi 500 až 1 000 km – protoplanéty. Z protoplanét sa vzájomnými kolíziami utvorili dnešné planéty.
V pôvodne roztavenom telese Merkúra sa gravitačnou diferenciáciou utvorilo husté jadro a silikátový plášť. V tejto fáze sa rozptýlilo uvoľnené teplo a vytvorila sa pevná kôra. V ďalšej etape planéta prešla obdobím rozsiahlej vulkanickej činnosti, ktorá neustále pretvárala jej povrch. Na pretváraní povrchu sa podieľalo aj intenzívne bombardovanie pred asi 4 miliardami rokov, počas ktorého zrejme vznikol najväčší útvar na jeho povrchu – Panva Caloris. Existuje teória, že zrážka s obrovskou planetezimálou počas dotvárania slnečnej sústavy spôsobila, že sa veľká časť pôvodného plášťa planéty odparila, resp. bola vyvrhnutá do vesmíru, pričom len malá časť týchto hornín opäť dopadla na povrch planéty. Preto je v súčasnosti jadro Merkúra v porovnaní s priemerom planéty neprirodzene veľké. Uvažovaná zrážka mohla planéte "pomôcť" aj k rotačnej rezonancii v pomere 3:2.
Pozorovanie
8 najväčších elongácií Merkúra v rokoch 2013 – 2020
Dátum elongácie Uhlová vzdialenosť od Slnka Druh elongácie Zdanlivá hviezdna veľkosť Fáza
31. marec 2013 27° 49′ 43″ Západná 0,3 0,507
14. marec 2014 27° 33′ 10″ Západná 0,2 0,550
4. september 2015 27° 08′ 12″ Východná 0,2 0,549
16. august 2016 27° 25′ 58″ Východná 0,3 0,509
30. júl 2017 27° 12′ 07″ Východná 0,4 0,466
29. apríl 2018 27° 01′ 20″ Západná 0,5 0,438
11. apríl 2019 27° 42′ 46″ Západná 0,4 0,481
24. marec 2020 27° 46′ 56″ Západná 0,3 0,526
Zdroj : wikipedia, google